Pes

pes

Pes domáci a jeho dejiny

Pes (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh ako pes a nie vlk.

Vlk je najbližším príbuzným psa domáceho a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy šteniat druhu pes domáci v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes je teda najstaršie domestikované zviera.Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.

Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal pes strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal pes dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.

Pes a jeho predkovia

Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený s druhom pes domáci. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom druhu psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,…).

Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Dokazujú to príbuzenskými znakmi medzi vlkom a druhom pes domáci a taktiež najväčšou schopnosťou vlka spomedzi všetkých ostatných psovitých šeliem, prispôsobiť sa životu v spoločnosti človeka.

Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ druhu pes domáci obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk – a to v závislosti od plemena druhu pes. I vedci zastávajúci tento názor však pripúšťajú, že majoritným podielom sa na pôvode psa podieľal vlk.

Počiatky psa domáceho prvé psie plemená

Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu plemien psa. Vzhľadom na pôvod pes domáci, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. ktorý podiel v ich krvi prevažoval.

Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes domáci sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. A keďže ľudia mali rôznorodé potreby, pozorujeme z archeologických nálezov, historických zdrojov, ale aj súčasného stavu psích plemien viacero trendov:

Pes a prispôsobenie veľkosti

Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby bol pes ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená. Až neskôr boli z týchto menších plemien miniaturizáciou vyšľachtené extrémne malé plemená a naopak z tých istých plemien boli opačným procesom (výberom vysokých jedincov) spätne vyšľachtené veľké a obrie plemená.

Pes a zachovanie šteňacieho výzoru

Človeku sa páčil výzor tváre šteňaťa psa a preto sa snažil cieľavedomým výberom tieto rysy zachovať. Preto vzniklo mnoho psích plemien, ktoré majú na pohľad výzor šteňaťa po celý život. A to neraz aj pri pracovných, nielen pri spoločenských plemenách. Príkladom môžu byť bígl, čau-čau, európske špice alebo takmer všetky druhy španielov.

Zdokonaľovanie povahových vlastností

Rozdiely medzi povahovými vlastnosťami moderných psov a ich príbuzných z rodiny psovitých šeliem pripisujeme predovšetkým cieľavedomému výberu človekom. Každý chovateľ psa (i v praveku) si radšej ponechal jedince prispôsobivé, ovládateľné a majúce radosť zo spoločnosti človeka, ako jedince dominantné, samotárske alebo agresívne. Naopak – aj samotné takéto psy radšej spoločnosť človeka dobrovoľne opustili. Tým sa genetický základ psa posúval smerom k spoločenskému a priateľskému jedincovi.

Pes a extrémne anatomické vlastnosti

Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku. Takto vznikli rôzne anatomicky extrémne plemená, ako napríklad nemecká doga, pekinský palácový psík, írsky vlkodav alebo šarpej.

Orientácia na pracovné upotrebenie

Už od začiatku šľachtenia plemien psov badať orientáciu na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená psa na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali. Až v neskorších dobách (19. a 20. storočie – skôr iba vo výnimočných prípadoch – šľachta) sa šľachtia plemená druhu pes domáci výlučne na spoločenské, sprievodné a športové účely.

pes

Pes a jednoduchá názorná schéma približného vývoja psích plemien tak, ako ho dnes vyvodzujeme z dostupných poznatkov:

Pin It

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>